Fitnestrénerka Lucia Mokráňová má vypracovanú postavu, na ktorej dlhé roky poctivo pracuje. Napriek tomu si aj ona musela vypočuť množstvo nepríjemných poznámok o svojom vzhľade. Dnes o tejto skúsenosti hovorí otvorene a ostatným ženám posiela dôležitý odkaz.
Na sociálnej sieti zverejnila úprimné vyznanie, v ktorom priznala, že kritika ju kedysi zasahovala oveľa viac, než dávala navonok najavo. Niektoré komentáre dokonca ovplyvnili spôsob, akým sa obliekala a vnímala vlastné telo.
Lucia je známa svojou láskou k športu a zdravému životnému štýlu. Pohyb bol prirodzenou súčasťou jej života už od detstva, keď sa venovala hokeju.
V súčasnosti sa najviac sústreďuje na cvičenie s vlastnou váhou a činkami. K silovému tréningu pridala aj beh a postupne si vybudovala postavu, po akej túžila.
Výsledky jej tvrdej práce pravidelne obdivujú fanúšikovia na Instagrame. Lucia tam zverejňuje tréningové tipy, ukážky cvičení aj motiváciu pre ľudí, ktorí sa chcú cítiť lepšie vo vlastnom tele.
Ani vypracovaná postava jej však nezaručila ochranu pred kritikou. Práve naopak, počas rokov si musela vypočuť množstvo protichodných názorov na to, ako by mala vyzerať.
Jedni hodnotili jej brucho, ďalším prekážali svalnaté nohy. Objavili sa aj poznámky o jej výške či celkovej kráse.
„Aj ja sa stretávam s kritikou. Mala by si mať lepšie brucho. Máš príliš svalnaté nohy. Si nízka. Nie si dosť pekná,“ priblížila komentáre, ktoré sa k nej dostávali.
Podobné slová môžu zvonka pôsobiť iba ako názory neznámych ľudí. Ak ich však človek počúva opakovane, postupne dokážu ovplyvniť jeho sebavedomie a vzťah k vlastnému telu.
Lucia priznala, že presne to sa stalo aj jej. Pred niekoľkými rokmi si kritické poznámky pripúšťala veľmi intenzívne a začala pochybovať o častiach svojho tela, ktoré dovtedy nemusela vnímať ako problém.
Najviac ju trápili komentáre venované jej nohám. Hoci boli výsledkom pravidelného pohybu, športu a genetických predispozícií, cudzie hodnotenia v nej vyvolali pocit, že nie sú dostatočne pekné.
„Pred pár rokmi ma takéto komentáre naozaj trápili. Dokonca až natoľko, že som prestala nosiť krátke šortky či šaty, pretože som mala pocit, že moje nohy nie sú dosť dobré,“ priznala.
Kritika tak nezostala iba pri chvíľkovom sklamaní. Ovplyvnila jej každodenné rozhodovanie a spôsobila, že sa začala skrývať v oblečení, hoci na svojej postave tvrdo pracovala.
Dnes už Lucia dokáže o svojom tele hovoriť s väčším prijatím. Uvedomuje si, že nikdy nebude vyzerať ako vysoká modelka s prirodzene dlhými a veľmi štíhlymi nohami.
Jej postavu formuje nielen tréning, ale aj genetika. Práve tá ovplyvňuje výšku, proporcie a prirodzenú stavbu tela, ktorú žiadny cvičebný plán nedokáže úplne zmeniť.
„Nie som modelka. Nemám dlhé nohy a mám genetické predispozície k tomu, že sú športovejšie a svalnatejšie. To jednoducho nezmením,“ napísala otvorene.
Fit
nestrénerka zároveň neskrýva, že aj ona občas zatúži po vlastnostiach, ktoré nemá. Namiesto predstierania absolútnej sebaistoty priznala, že niekedy by si želala dlhšie a štíhlejšie nohy.
Takéto myšlienky však považuje za prirodzenú súčasť ľudského uvažovania. Mnohí ľudia totiž obdivujú práve to, čo sami nedostali, a pritom prehliadajú vlastnosti, ktoré môžu iní závidieť im.
„Áno, niekedy by som chcela mať dlhé štíhle nohy. Ale pravda je taká, že väčšinou túžime po tom, čo sami nemáme,“ vysvetlila Lucia.
Jej úprimné priznanie má ukázať, že pochybnosti o vzhľade sa netýkajú iba ľudí, ktorí necvičia alebo nie sú spokojní so svojou kondíciou. Vlastné nedostatky dokážu riešiť aj ženy, ktorých postavu okolie označuje za dokonalú.
Na sociálnych sieťach pritom ľudia zvyčajne vidia len starostlivo vybrané fotografie, správne svetlo a najvýhodnejšie uhly. Za pekným záberom sa však môže skrývať človek, ktorý bojuje s rovnakou neistotou ako ktokoľvek iný.
Lucia preto upozornila, že vonkajší vzhľad neprezrádza, ako sa žena vo svojom tele skutočne cíti. Aj sebavedomo pôsobiaca kráska môže v súkromí analyzovať svoje proporcie a trápiť sa pre slová okolia.
„Každá žena. Aj tá, o ktorej si myslíte, že má dokonalú postavu, rieši svoje telo viac, než si myslíte,“ odkázala.
Podľa fitnestrénerky je veľkým problémom neustály tlak, ktorý ženám diktuje, ako by mali vyzerať. Okolie, sociálne siete aj módne trendy často vytvárajú predstavu jedného ideálu, do ktorého sa však prirodzene nemôžu zmestiť všetky typy postáv.
„A často len preto, že jej okolie hovorí, ako by mala vyzerať,“ doplnila Lucia.
Svojím odkazom nechcela povedať, že ľudia by na sebe nemali pracovať. Práve ona je dôkazom toho, že pravidelný pohyb, vyvážená strava a disciplína dokážu výrazne zlepšiť kondíciu, zdravie aj celkový pocit zo seba.
Existuje množstvo vecí, ktoré človek môže ovplyvniť každodennými rozhodnutiami. Môže sa viac hýbať, zmeniť stravovacie návyky, venovať pozornosť regenerácii a postupne si vytvoriť zdravší životný štýl.
„Môžeme na sebe pracovať, pravidelne cvičiť, lepšie sa stravovať, starať sa o svoje zdravie a cítiť sa vo svojom tele lepšie. To všetko má zmysel,“ vysvetlila.
Rovnako dôležité je však podľa nej rozlíšiť, čo zmeniť dokážeme a čo ovplyvniť nemôžeme. Snaha bojovať proti vlastnej genetike alebo prirodzenej stavbe tela môže viesť iba k ďalšej frustrácii.
Výšku si človek nevyberie. Rovnako nemôže úplne prepísať vrodené proporcie ani spôsob, akým je jeho telo prirodzene stavané.
Práve tieto vlastnosti by sa ženy podľa Lucie mali naučiť prijímať. Nemali by sa za ne trestať ani dovoliť cudzím ľuďom, aby z nich vytvorili dôvod na hanbu.
„Ale zároveň existujú veci, ktoré jednoducho nezmeníme. Genetiku, výšku či prirodzenú stavbu tela,“ zdôraznila.
„A práve tie by sme sa mali naučiť prijať, namiesto toho, aby sme sa za ne neustále kritizovali,“ dodala fitnestrénerka.
Luciin príbeh ukazuje, že cesta k spokojnosti s vlastným telom sa nemusí skončiť dosiahnutím vysnívanej hmotnosti alebo vypracovaných svalov. Rovnako dôležitá je zmena spôsobu, akým človek sám so sebou rozpráva.
Ak žena venuje všetku pozornosť iba tomu, čo na sebe považuje za nedokonalé, nedokáže sa tešiť ani z výsledkov, ktoré dosiahla. Cudzie poznámky potom môžu ľahko zatieniť mesiace či roky tvrdej práce.
Lucia sa postupne naučila vnímať svoje svalnaté nohy inak. Namiesto dôvodu na skrývanie v nich môže vidieť silu, športovú minulosť, genetickú výbavu aj množstvo tréningov, ktoré absolvovala.
Svojou spoveďou sa zároveň zastala žien s rôznymi typmi postáv. Každá z nich môže pracovať na svojom zdraví a kondícii, no nemusí sa pritom snažiť podobať na niekoho, koho prirodzené proporcie sú úplne odlišné.
Neustále porovnávanie môže človeka pripraviť o radosť z vlastného pokroku. Namiesto otázky, prečo nevyzerá ako niekto iný, je preto užitočnejšie sledovať, ako sa cíti, čo jeho telo dokáže a kam sa posunul.
Mokráňová dnes o nepríjemných skúsenostiach rozpráva preto, aby ostatné ženy vedeli, že v podobných pocitoch nie sú samy. Aj žena považovaná za atraktívnu a mimoriadne vypracovanú môže mať obdobie, keď pochybuje o vlastnej hodnote.
Jej odkaz nie je výzvou na rezignáciu, ale na zdravšiu rovnováhu. Človek môže na sebe pracovať a zároveň sa prestať nenávidieť za veci, ktoré nikdy neboli v jeho moci.
Lucia už nechce hodnotiť svoje telo podľa predstáv ľudí, ktorí jej hovoria, aké nohy, brucho alebo výšku by mala mať. Po rokoch tréningu aj osobných pochybností pochopila, že prijatie vlastnej prirodzenosti je rovnako dôležité ako fyzická kondícia.
