O novej dievčine sa v kasárňach začalo hovoriť ešte skôr, než sa vôbec objavila.
Jedni počuli, že ju prevelili z inej jednotky. Iní rozprávali, že prešla mimoriadne náročným výcvikom. Našli sa aj takí, ktorí tvrdili, že sa tam dostala omylom, pretože v podobných oddieloch boli ženy skutočnou raritou.
Keď nasledujúce ráno vojenský autobus vošiel do areálu základne, mnohí vojaci vyšli von len preto, aby si novú regrútku pozreli.
Z vozidla vystúpilo nízke dievča s tmavými vlasmi starostlivo zopnutými do drdola. Pokojne sa rozhliadla okolo seba, chytila športovú tašku a vykročila smerom k budove veliteľstva.
Niekoľkí vojaci si medzi sebou vymenili pohľady a ironicky sa usmiali.
— Toto má byť naša posila? — zamrmlal jeden z nich.
— Veď ona neunesie ani pušku ťažšiu než je sama — zasmial sa druhý.
Dievča sa správalo, akoby nič nepočulo.
POKOJNE VYBAVILA VŠETKY FORMALITY A NASTÚPILA DO SLUŽBY.
Problémy sa objavili už na druhý deň.
V jednotke slúžil mladý seržant menom Wiktor. Vysoký, veľmi silný a sebavedomý, už dávno sa považoval za neformálneho vodcu medzi vojakmi. Mnohí regrúti sa ho báli a niektorí sa dokonca vyhýbali očnému kontaktu s ním.
Keď počas ranného nástupu uvidel nové dievča, okamžite sa rozhodol ukázať jej, kde je jej miesto.
Najskôr to boli iba zlomyseľné poznámky.
— Stratila si sa? Ženské kasárne sú na druhej strane.
Vojaci vybuchli smiechom.
DIEVČA NEODPOVEDALO.
Na druhý deň si Wiktor opäť našiel dôvod, aby ju podpichol.
— Počul som, že si športovkyňa. V akej disciplíne? V šachu?
Okolo sa znova ozval smiech.
Dievča však zostalo pokojné.
Čím viac mlčala, tým väčšmi to seržanta dráždilo.
Po niekoľkých dňoch začal Wiktor hľadať každú možnú príležitosť, aby ju ponížil.
Počas obeda nahlas povedal:
— NAOZAJ NECHÁPEM, NAČO ŤA SEM POSLALI.
Dievča pokojne zdvihlo zrak.
— Aby som slúžila.
— Slúžila? — odfrkol seržant. — Najprv skús prežiť obyčajný tréning.
Niekoľkí vojaci sa znovu zasmiali.
Dievča iba myklo plecami a vrátilo sa k jedlu.
S každým dňom medzi nimi rástlo napätie.
O týždeň neskôr sa stalo niečo, čo napokon viedlo k otvorenému konfliktu.
POČAS RANNÉHO BEHU ZAČALA ČASŤ VOJAKOV SPOMAĽOVAŤ. NA PREKVAPENIE VŠETKÝCH DIEVČA PREDbehlo TAKMER CELÚ SKUPINU A PREBEHLO CIEĽOVOU ČIAROU MEDZI PRVÝMI.
Wiktorovi sa to vôbec nepáčilo.
Bol presvedčený, že taký výsledok dosiahla iba náhodou.
Práve vtedy sa rozhodol verejne ju ponížiť.
V ten večer sa väčšina roty zhromaždila v tréningovej sále.
Jedni cvičili na boxerských vreciach, iní dvíhali činky a Wiktor so svojimi kamarátmi trénoval bojové techniky.
Zrazu sa otvorili dvere.
Dnu vošla nová regrútka.
UŽ BOLA PREZLEČENÁ DO ŠPORTOVÉHO OBLEČENIA A ZAMIERILA K VOĽNÉMU PRIESTORU, ABY SA ZAČALA ROZCVIČOVAŤ.
Niekoľkí vojaci si okamžite vymenili významné pohľady.
— A ty čo tu hľadáš? — zakričal ktosi.
— Radšej choď vyčistiť moje topánky — zavtipkoval iný.
Sála vybuchla smiechom. Dievča sa však správalo tak, akoby nič nepočulo.
Pokojne odložila tašku a začala sa rozcvičovať.
To Wiktora obzvlášť zasiahlo.
Pristúpil k nej.
— NAOZAJ TU CHCEŠ TRÉNOVAŤ?
— Áno.
— S nami?
— A čo je na tom zvláštne?
Seržant sa povýšenecky usmial.
— Len ma zaujíma, ako dlho vydržíš.
Okolo nich sa začali zhromažďovať vojaci.
Všetci cítili, že sa o chvíľu stane niečo zaujímavé.
WIKTOR UROBIL KROK VPRED.
— Keď si už prišla na tréning, ukáž nám, čo dokážeš.
Dievča sa naňho pokojne pozrelo.
— Čo navrhuješ?
— Zápas.
V sále sa okamžite ozval šepot.
— Toto bude zábavné.
— Nemá žiadnu šancu.
— NEVYDRŽÍ ANI MINÚTU.
Seržant sa široko usmial.
— No čo? Bojíš sa?
Namiesto odpovede dievča nečakane vsunulo ruku do vrecka športovej bundy.
Po chvíli vytiahlo niečo, čo všetkých poriadne šokovalo. 😳
O sekundu neskôr držalo v dlani starú fotografiu.
Vojaci sa na seba prekvapene pozreli.
Wiktor zvraštil obočie.
— ČO TO MÁ BYŤ?
Dievča mu podalo fotografiu.
Seržant ju vzal do ruky. Úsmev mu okamžite zmizol z tváre.
Na fotografii bol známy inštruktor vojenského boja zblízka. Jeho meno poznalo veľa vojakov po celej krajine.
Vedľa neho stála veľmi mladá dievčina.
Tá istá nová regrútka.
Dole bol venovaný nápis:
„Mojej najlepšej žiačke. Nikdy neprestávaj víťaziť.“
NIEKOĽKÍ VOJACI OKAMŽITE SPOZNALI MENO INŠTRUKTORA A POZReli SA NA SEBA S ÚŽASOM.
— Počkať… To je legendárny Alex Grom?
— Naozaj on?
— Ten, ktorý cvičil špeciálne jednotky?
Sálou sa rozľahol šum neveriaceho úžasu.
Wiktor však rýchlo znovu získal sebavedomie.
— A čo má byť? Fotka nič nedokazuje.
Vrátil jej fotografiu.
— Na žinenku.
O niekoľko minút už takmer celá rota obklopovala miesto zápasu.
Všetci čakali na predstavenie.
Súboj sa začal.
Wiktor sa hneď rozhodol vec rýchlo ukončiť.
Vyrazil dopredu, presvedčený, že súperku premôže svojou silou.
Už po niekoľkých sekundách však pochopil, že niečo nie je v poriadku.
Dievča sa pohybovalo príliš rýchlo.
POKOJNE SA VYHÝBALO ĎALŠÍM ÚTOKOM A NÚTILO SERŽANTA ZNOVU A ZNOVU MINÚŤ CIEĽ.
Vojaci sa na seba začali pozerať s čoraz väčším údivom.
Prešla minúta.
Potom ďalšia.
Wiktor bol čoraz unavenejší.
Dievča pritom vyzeralo, akoby tréning iba začínalo.
Ďalší útok sa skončil tým, že seržant stratil rovnováhu a spadol na žinenku.
V sále zavládlo ticho.
WIKTOR SA OKAMŽITE ZDVIHOL A ZNOVU VYRAZIL DO ÚTOKU.
O pár sekúnd sa situácia zopakovala.
Tentoraz ešte zreteľnejšie.
Nikto sa už nesmial.
Všetci pozerali s otvorenými ústami.
Keď sa seržant po tretí raz ocitol na zemi, veliteľ, ktorý zápas pozoroval z diaľky, zdvihol ruku.
— Stačí.
Wiktor ťažko dýchal.
NA JEHO TVÁRI BOLO VIDIEŤ ÚPLNÉ NEVERENIE.
Pozrel sa na dievča.
— Kto vlastne si?
Dievča si pokojne upravilo rukáv a odpovedalo:
— Tá istá osoba, z ktorej ste sa celý týždeň smiali.
V sále opäť zavládlo ticho.
Po chvíli niekto začal tlieskať.
O sekundu neskôr sa k nemu pridali všetci ostatní.
