Päť žien, priateliek už mnoho rokov, sa pohodlne rozložilo na veľkých uterákoch pod teplým letným slnkom. Konečne si mohli oddýchnuť a užívať si spoločnú dovolenku. Rozprávali sa, smiali, rozprávali si najnovšie príbehy a občas sa len pozerali do diaľky na pokojné more.
Vedľa nich, v prútenom košíku, ležali domáce koláče, ovocie a studené nápoje. Atmosféra bola ľahká a bezstarostná.
Zrazu sa nevedno odkiaľ objavil pes — stredne veľký kríženec s rozstrapatenou srsťou a veľmi pozorným pohľadom. Začal krúžiť okolo žien, hlasno štekal a energicky vrtel chvostom, no v jeho správaní bolo niečo zvláštne nervózne.
— Pozrite, aký je zábavný! — zasmiala sa jedna zo žien a natiahla k nemu kúsok koláčika.
— Určite je hladný — dodala druhá a hodila mu ďalší kúsok jedla.
Pes sa však na jedlo ani nepozrel. Stále behal okolo nich, pristupoval raz k jednej, raz k druhej žene a štekal čoraz hlasnejšie. Priateľky stíchli, cítiac, že niečo nie je v poriadku.
V jednej chvíli jedna z nich — tá najvšímavejšia — náhle zbledla.
— DIEVČATÁ… POZRITE SA NA JEHO SRSŤ! 😱😱
Trasúcou sa rukou ukázala na bok psa. Medzi ryšavými chumáčmi srsti bolo vidieť tmavé škvrny — krv.
Ženy sa na seba neveriacky pozreli a potom opatrne pristúpili bližšie. Naozaj, na labkách a boku psa sa nachádzali stopy čerstvej krvi.
— Bože… je zranený? — spýtala sa vystrašene jedna z priateliek.
Ale pes nevyzeral byť zranený. Nekríval, nekňučal a nepôsobil, akoby trpel. Zrazu sa otočil a rozbehol sa smerom k skalnatému brehu.
Ženy si vymenili zmätené pohľady a rozhodli sa ísť za ním. Rýchlo vyskočili z uterákov a začali bežať cez horúci piesok.
Keď dorazili na miesto, stislo im srdce. Na mokrom kúsku piesku tesne pri vode ležal muž v bezvedomí. Pod jeho hlavou sa rozlievala tmavá škvrna krvi a vedľa neho ležal mokrý kameň — najpravdepodobnejšie sa pošmykol a silno si udrel hlavu.
PES K NEMU PRIBEHOL, OŇUCHAL HO A ZNOVA ZAČAL ŠTEKAŤ, AKOBY PROSIL O POMOC. ŽENY SA NA SEBA VYSTRAŠENE POZRALI A JEDNA Z NICH OKAMŽITE VYTIAHLA TELEFÓN A TRASÚCIMI SA RUKAMI ZAVOLALA ZÁCHRANKU.
— Dýcha? — spýtala sa jedna zo žien, kľakajúc si vedľa muža.
— Veľmi slabo… — odpovedala potichu druhá a priložila mu ruku na hruď.
Priateľky sa ho pokúšali udržať pri vedomí, upokojovali psa a čakali na príchod záchranárov.
Každá z nich myslela na to isté — nebyť toho verného psa, nikdy by sa nedozvedeli, že len niekoľko metrov od miesta, kde oddychovali, sa odohrávala skutočná dráma.
O niekoľko minút neskôr letný vzduch preťal zvuk sirény sanitky. Záchranári opatrne položili muža na nosidlá. Ženy si vydýchli od úľavy, keď sledovali, ako mu zdravotníci poskytujú pomoc.
A pes sa konečne upokojil. Prišiel k jednej zo žien a dovolil jej, aby ho pohladila, akoby sa chcel poďakovať za záchranu človeka.
