Keď mala Simona Leskovská približne 15 až 16 rokov, po návrate z volejbalových tréningov sledovala futbal. Na zahraničných obrazovkách už videla ženy, ktoré moderovali futbalové dianie, zatiaľ čo na Slovensku túto prácu spájala najmä s mužmi. Práve vtedy si začala predstavovať, že by sa to raz mohlo zmeniť. A že by pri tom mohla byť aj ona.
Dnes má 35 rokov, moderuje Športové noviny na Markíze a v súkromí tvorí pár s futbalistom Stanislavom Lobotkom. Za jej súčasným životom však stojí dlhá cesta cez šport, štúdium, modeling aj prácu pri hokeji. Súčasťou jej osobného príbehu je tiež nečakaná strata otca, ktorú spája s najťažším obdobím svojho života.
Futbal ju priťahoval dávno predtým, než pri ňom začala pracovať. Už ako tínedžerka vnímala rozdiel medzi tým, čo sledovala v zahraničí, a domácim prostredím. Ženské moderátorky pri tomto športe pre ňu predstavovali dôkaz, že jej predstava nemusí zostať iba detským želaním.
„Keď mi niekto povie, že se niečo nedá, tak ja to urobím dvakrát,“ opísala so smiechom svoju tvrdohlavosť pri dosahovaní cieľov.
K futbalovým rozhovorom sa však nedostala okamžite. Prvé pracovné skúsenosti zbierala počas vysokej školy a neskôr ju cesta zaviedla k hokeju. Päť rokov pracovala pre hokejovú ligu, potom aj priamo pre IIHF pri organizovaní majstrovstiev sveta na Slovensku.
Zlom prišiel s ponukou moderovať futbalový magazín. Začala navštevovať slovenské kluby a rozprávať sa s hráčmi. Šport, ktorý dovtedy sledovala s nadšením, sa tak stal aj jej pracovným prostredím.
Neskôr sa zapojila do projektu pre španielsku La Ligu. Súčasťou plánov bola cesta do Sevilly, lenže do nich zasiahol covid. Príležitosť, ktorú vnímala ako možný krok k práci v zahraničí, sa tým zastavila. Mrzelo ju to práve preto, že pred sebou videla šancu posunúť sa za hranice Slovenska.
Chuť vystupovať pred ľuďmi pritom prejavovala už v škole. Bola predsedkyňou triedy aj školského parlamentu, na Hviezdoslavovom Kubíne získala druhé miesto a rozprávanie jej nikdy nerobilo problém. Ako dieťa bola ukecaná, rada sa ujímala slova a moderovanie ju lákalo od začiatku.
Popri tomto sne však zvažovala aj celkom inú profesiu. Priťahovalo ju právo, pretože rada riešila rôzne záležitosti a vedela si predstaviť, že by sa mu venovala. Prijali ju dokonca na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
Doma jej vtedy pripomenuli, že moderátorkou chcela byť už dávno. Hovorili aj o tom, že nepochádza z právnickej rodiny, právnikov je veľa a právnické vzdelanie si môže prípadne doplniť neskôr. Napokon si vybrala cestu, ktorú dnes hodnotí ako správne rozhodnutie.
Vyštudovala masmediálnu komunikáciu a získala magisterský titul. Tým sa však jej vzdelávanie neskončilo. V roku 2025 absolvovala aj futbalový manažment v spolupráci so švajčiarskou univerzitou v Lausanne pod záštitou UEFA.
Návrat k učeniu pre ňu nebol úplne jednoduchý. Od ukončenia vysokej školy uplynulo približne desať rokov a tentoraz navyše študovala v angličtine. Musela sa opäť dostať do študijného režimu a zvládnuť nové nároky.
O to väčšiu radosť mala, keď štúdium úspešne dokončila. Odniesla si ďalšie vedomosti a zároveň skúsenosť s tým, ako funguje vzdelávanie v zahraničí. Teraz premýšľa aj nad doktorátom v oblasti masmediálnej komunikácie. Či sa doň pustí na Slovensku, zatiaľ rozhodnutá nie je a zvažuje viac možností.
Potrebu napredovať cíti v práci, pri vzdelávaní aj v športe. Oddychu si podľa vlastných slov dopraje málo, hoci občas jej telo jasne pripomenie, že potrebuje spomaliť.
Takýto aktívny režim má korene už v jej detstve. Rodičia ju viedli k tomu, aby mala dni naplnené a venovala sa rôznym činnostiam. Chodila na tanečnú, robila atletiku a hrávala volejbal. Pohyb bol prirodzenou súčasťou jej života a dlho nevydržala bez aktivity.
Športovali obaja rodičia, no výrazným športovým nadšencom bol najmä jej otec. Vozil ju na tréningy, podporoval na zápasoch a jej volejbalové zážitky intenzívne prežíval spolu s ňou. Aj jemu pripisuje veľkú zásluhu na tom, že sa tomuto športu venovala.
Mama zasa dohliadala na školu. Ani únava po tréningu neznamenala, že môže učenie vynechať. Vzdelanie malo doma pevné miesto a dobrý prospech bol dôležitý. Po základnej škole tak nasledovalo gymnázium a potom vysoká škola.
Simona sa opisuje ako dieťa, ktoré rodičom nerobilo veľké starosti. Dobre sa učila, bola slušná, zodpovedná a dôsledná, pričom rovnaký prístup si zachovala aj počas dospievania. Ako jedináčik vyrastala s veľkou pozornosťou rodičov, ale zároveň s prísnou výchovou.
Práve rodinnému vedeniu pripisuje usporiadanosť svojho života aj motiváciu, ktorú si preniesla do dospelosti. Stále si stanovuje nové ciele, chce sa zlepšovať a vzdelávať. Zároveň hovorí, že sa dokáže potešiť maličkosťami a zostáva pozitívna, usmievavá a pracovitá.
Popri športe a škole sa skoro objavil aj modeling. Mala iba 13 rokov, keď ju cestou na volejbalový tréning oslovila scoutka. V tom období sa na európskom trhu presadzovali predovšetkým veľmi vysoké a štíhle dievčatá.
Leskovská meria 172 centimetrov, zatiaľ čo sa často hľadali modelky s výškou nad 175 centimetrov. Dostala síce ponuku do Číny, rodičia však rozhodli, že neodíde. Prednosť malo gymnázium a štúdium zostávalo na prvom mieste.
Modeling napriek tomu z jej života nezmizol. V roku 2015 sa zúčastnila na Miss Slovensko a v roku 2023 dostala ďalšiu príležitosť. Po posunutí vekovej hranice svetovej súťaže Supranational prišla ponuka, aby to skúsila aj tam.
Najprv si kládla otázku, či už na takúto súťaž nie je stará. Nakoniec však usúdila, že podobná možnosť sa nemusí zopakovať, a prijala ju. Účasť hodnotí ako veľmi dobrý zážitok.
S úsmevom dnes dodáva, že po tridsiatke má dokonca viac modelingových ponúk než vo veku dvadsať rokov. Kým v začiatkoch dostalo prednosť vzdelanie, teraz sa jej rôzne pracovné skúsenosti prirodzene stretávajú. Pred kamerou tak stojí žena, ktorá si svoj detský sen budovala postupne a popri ňom sa neprestala učiť.
