Nevydarený pracovný výsledok ani nepríjemný komentár podľa Jasminy Alagič nemusia určovať, ako sa človek cíti vo vlastnom živote. Tridsaťsedemročná moderátorka si nastavila jasné priority. Najvyššie medzi nimi stojí rodina, ktorú si vytvorila, a práve v nej nachádza istotu aj pokoj, ku ktorým sa môže vracať.
Svoj prístup opisuje ako pevnú osobnú „bublinu“. Nejde pritom iba o snahu odsunúť nepríjemnosti. Podstatné je pre ňu vybudovať si svet, ktorý má väčšiu hodnotu než hodnotenie zvonka. Ak v ňom funguje to najdôležitejšie, pracovné sklamanie či kritika podľa jej slov nedostanú priestor rozhodovať o jej šťastí.
„To znamená, že ja keď mám v tejto mojej bubline všetko upratané, mňa to extrémne napĺňa šťastím, pokojom a všetkým, čo potrebujem pre moje šťastie. A to znamená, že keď napríklad neuspejem v práci, keď napríklad vyjde o mne škaredý článok, keď napríklad dostanem škaredý komentár, mňa a môjho šťastia sa to nedotýka.“
Vysvetlenie, prečo vonkajším reakciám nepripisuje rozhodujúcu váhu, zhrnula stručne: „Nie je to na priečkach mojich priorít.“ Pozornosť verejnosti síce patrí k jej profesii, no sama jej nepriznáva rovnakú dôležitosť ako svojmu najbližšiemu svetu.
Jasmina tak otvorene pomenovala, ako pristupuje k tlaku, ktorý sprevádza život pred očami publika. Nepríjemné ohlasy ani neúspechy z jej rozprávania nezmizli. Rozdiel je v tom, aké miesto im dovolí zaujať. Svoje osobné šťastie spája predovšetkým s tým, čo považuje za skutočne podstatné.
Pri vysvetľovaní vlastného nastavenia si spomenula aj na poznámku bývalého partnera. Ten jej kedysi v dobrom naznačil, že je trochu svojská a pojašená. Moderátorka túto spomienku podala bez rozpakov.
„Mne to povedal raz jeden môj bývalý priateľ, ale akože v dobro mi to povedal, že má pocit, že trošku akože tam niečo bude. Správne pojašená aj,“ priznala.
Za svojím pokojom však nevidí iba temperament či veselšiu povahu. Oveľa väčší význam pripisuje hraniciam, ktoré si vytvorila. Jej osobná bublina má chrániť priestor, v ktorom sa cíti dobre a kde zostávajú jej hlavné životné istoty.
„A nejde o tú aj pojašenosť, ale ide o to, že ja mám extrémne tvrdú bublinu. A to je moja psychoterapia. Vytvoriť si svet, ktorý je tvojou najhlbšou realitou a aj tvojou najväčšou prioritou.“
Výrazy psychoterapia a psychohygiena používa pri opise svojho vlastného spôsobu, ako si udržiava vnútornú pohodu. Zároveň pripúšťa, že rovnaké nastavenie nemusí sadnúť každému. Dôležité podľa nej je nájsť vlastný zdroj naplnenia, ku ktorému sa človek môže obrátiť počas náročnejších dní.
„To znamená, že by som každému odporúčala, aby jeho psychoterapiou alebo psychohygienou bol nejaký únik do svojho šťastia,“ povedala. Neurčuje pritom jedinú cestu. To, čo dodáva silu jej, môže mať u niekoho iného úplne inú podobu.
Vo svojom prípade má však odpoveď jasnú. „A nech to šťastie nájde v hocičom. Ja som ho našla v mojej rodine, v rodine, ktorú som si vytvorila, ktorú mám.“ Rodinné zázemie, ktorého súčasťou je aj syn Sanel, tak pre ňu predstavuje hlavný zdroj spokojnosti.
Iným môže rovnaký pocit prinášať pohyb, kontakt so zvieratami alebo celkom odlišná súčasť života. Jasmina zdôrazňuje, že rozhodujúce je spoznať, čo človeka napĺňa, a dať tomu dostatočne významné miesto.
„Niekto si ho nájde v športe, v zvieratách, v čomkoľvek, len nájdi to, čo ťa robí šťastným a to nech je tvojím najväčším svetlom.“
Jej osobný recept teda stojí na jasnom poradí hodnôt. Keď má vo svojom najbližšom svete pokoj a fungujúce zázemie, nepríjemným reakciám zvonka neprenecháva kontrolu nad tým, ako vníma vlastný život.
