Zuzana Fialová patrí medzi najvýraznejšie slovenské herečky, no jej cesta k umeleckému povolaniu sa nezačala túžbou po popularite. Už ako dieťa mala mimoriadne živú predstavivosť, rada sa ponárala do sveta kníh a vytvárala si vlastné príbehy. K definitívnemu rozhodnutiu však prispelo aj lyžovanie, pri ktorom jej prekážala zima, ťažká výstroj a prevažne mužský kolektív.
O svojich začiatkoch porozprávala s typickým humorom v talkshow Jana Krausa. Herectvo bolo podľa nej prirodzeným pokračovaním toho, čomu sa venovala od útleho veku. Neustále si vymýšľala nové situácie a niekedy sa vo vlastných príbehoch zamotala natoľko, že už nedokázala oddeliť skutočnosť od fantázie.
„Toľkokrát som si vymýšľala, že som už nakoniec ani sama nevedela, čo je vlastne pravda,“ priznala s nadhľadom.
Schopnosť vytvárať si celé svety jej poskytla prvý nevedomý tréning herectva. Skúšala rôzne roly, predstavovala si reakcie postáv a bežnú realitu dopĺňala vlastnými zápletkami. To, čo bolo pôvodne iba detskou hrou, sa neskôr stalo základom jej profesionálnej práce.
Veľkú úlohu zohrávali knihy. Zuzana ich nečítala iba preto, aby zistila, ako sa príbeh skončí. Nad jednotlivými postavami premýšľala, skúmala ich rozhodnutia a predstavovala si aj udalosti, ktoré autor priamo neopísal.
Pri každom príbehu si našla charakter, ktorý jej bol najbližší. Následne sa snažila vcítiť do jeho myslenia a emocionálne prežiť všetko, čím prechádzal.
„Vždy som si nejakú z postáv vybrala a neskutočne sa mi páčilo preciťovať jej príbeh,“ vysvetlila herečka.
Takýmto spôsobom si bez toho, aby si to uvedomovala, rozvíjala schopnosť stotožniť sa s iným človekom. Neskôr sa práve prenikanie do cudzích charakterov stalo každodennou súčasťou jej práce pred kamerou aj na divadelných doskách.
Istý čas však významné miesto v jej detstve zaujímal aj šport. Zuzana sa intenzívne venovala lyžovaniu, no pobyt na svahu jej neprinášal toľko nadšenia, ako by sa mohlo očakávať. Rýchlosť ani súťaženie nedokázali prekryť skutočnosť, že jej bola neustále zima.
„Na tom lyžovaní mi bola vždy príliš veľká zima,“ zaspomínala si po rokoch.
Prekážali jej omrznutý nos aj nepríjemný chlad, ktorý sprevádzal tréningy. Problémom nebolo iba počasie. V družstve bola široko-ďaleko jediným dievčaťom a celé prostredie na ňu pôsobilo priveľmi mužsky.
Od nikoho nemohla očakávať, že jej pomôže s výstrojom. Ťažké lyže si musela nosiť sama, čo jej športovú disciplínu rozhodne nespríjemňovalo.
„Bolo to celé také príliš mužské. Stále som musela sama nosiť lyže a podobne, čo sa mi vôbec nepáčilo,“ dodala so smiechom.
Keď jej športový svet neprirástol k srdcu, čoraz väčší priestor dostávalo umelecké smerovanie. V škole sa pravidelne zapájala do recitačných súťaží, v ktorých mohla naplno využiť vzťah k literatúre, bohatú predstavivosť aj talent na dramatický prejav.
Práve tam sa ukázalo, že práca so slovom a emóciami jej vyhovuje oveľa viac než hodiny strávené v mraze. Fantázia, ktorú si rozvíjala pri knihách, sa spojila so schopnosťou vystupovať pred ľuďmi.
Herectvo sa tak nestalo náhodnou voľbou ani výsledkom detského sna o sláve. Zuzana k nemu smerovala cez vymyslené príbehy, literárne postavy a recitačné súťaže. Posledným impulzom bolo zistenie, že na svahu sa nikdy nebude cítiť tak dobre ako pri stvárňovaní iných charakterov.
Slovenské divadlo a film tak získali výraznú herečku aj vďaka tomu, že malej Zuzane prekážali studený nos, zamrznuté prsty a nosenie ťažkých lyží.
