Ďalšia stanica. Vozeň sa jemne zakolísal, dvere sa so syčaním otvorili a dovnútra sa vliala vlna nových cestujúcich. Jedni vystupovali, iní sa s námahou tlačili dovnútra s taškami, dáždnikmi a unavenými tvárami.
Medzi nastupujúcimi bola žena okolo päťdesiatky. Vysoké opätky, dlhý sivý kabát, výrazný mejkap a podráždený pohľad. Na pleci ťažká kožená kabelka. Jedným slovom — typ človeka, ktorý si myslí, že mu všetci niečo dlhujú.
Kráčala uličkou a kolenom narazila do chlapca sediaceho pri okne. Jednoducho doňho vrazila. Ani sa nepokúsila ospravedlniť. Po niekoľkých krokoch sa náhle zastavila. Otočila sa, akoby si až teraz spomenula na svoje poslanie rozdávať spravodlivosť.
— No jasné, pohodlne si tu sedíš! — odsekla provokačným tónom. — A čo ostatní? Myslíš len na seba? Rozvalil si nohy cez pol vagóna… Rodičia ťa nenaučili úcte k ľuďom?
Chlapec zdvihol zrak. V ušiach mal stále slúchadlá. Pokojne si jedno z nich vybral, bez prudkých pohybov. Pozrel sa na ženu. Nie vystrašene, nie agresívne — jednoducho sa na ňu pozrel.
— Hovorím s tebou! — zvýšila hlas žena. — Je také ťažké uvoľniť miesto žene? Alebo sa ti možno zdá, že sa svet točí okolo teba?
Vo vozni nastalo ticho. Ľudia sa začali otáčať. Dvaja tínedžeri stojaci v kúte sa mierne vystreli, čakajúc, ako sa situácia vyvinie. Všetko vyzeralo ako zvyčajne: on hneď drzo odpovie, ona sa ešte viac rozčúli, potom hádka, krik, možno dokonca ochranka.
ALE CHLAPEC ZRAZU UROBIL NIEČO, ČO NIKTO NEČAKAL 😱
Chlapec zrazu sklopil zrak a potichu povedal:
— Prepáčte.
Vstal.
A vtedy všetci videli, ako sa sedadlo, ktoré uvoľnil, pomaly naklonilo dozadu — s hlasným škrípaním sa pod vlastnou váhou zosunulo nadol a zostalo krivo visieť pri stene vagóna.
Operadlo držalo iba na jednom bočnom upevnení a spod zosunutého sedadla vytŕčali kovové pružiny a prasknutá plastová kostra. Hneď bolo vidieť, že sedieť tam bez podopierania sa hraničilo so zázrakom.
Chlapec stál mlčky. Mierne sa kolísal, akoby mu stŕpla noha.
VO VOZNI NASTALO ROZPAČITÉ TICHO. ŽENA NA OKAMIH STUHLA. POZRela SA NA POKAZENÉ SEDADLO, POTOM ZNOVA NA CHLAPCA.
— Ja… nevedela som — zamrmlala potichu. — Prepáč.
Chlapec len mierne prikývol, nasadil si slúchadlo späť a otočil sa smerom k dverám.
