Keď princezná Elina dovŕšila šesť rokov, v celom kráľovstve sa stalo niečo zvláštne, čo si ľudia pripomínali ešte mnoho rokov. V ten deň kráľ rozkázal priviesť do paláca najlepších kováčov a stolárov a ešte v ten istý večer priniesli do komnát malej princeznej ťažkú masku-prilbu vyrobenú z dreva a železa. Zakrývala celé dievčatkino hlavu. Vpredu sa nachádzali iba úzke štrbiny na oči a malý otvor pri ústach, aby mohla jesť a piť.
Na prilbe visel obrovský železný visiaci zámok a kráľ vždy nosil kľúč na krku, nikomu ho neukazujúc. Iba kráľovná vedela, prečo urobil niečo také vlastnej dcére. O niekoľko mesiacov neskôr ťažko ochorela a zomrela, pričom si do hrobu vzala pravdu, ktorú poznala iba ona.
Od tej chvíle sa princezná od zvláštnej prilby neodlúčila.
V paláci začali kolovať desivé klebety. Jedni tvrdili, že dievčatko sa narodilo s hroznou deformáciou, ktorú kráľ ukrýval pred celým svetom. Iní boli presvedčení, že nad princeznou visí prastará kliatba. Niektorí dokonca šepkali, že kráľ kedysi uvidel v tvári vlastnej dcéry niečo strašné a od tej chvíle ju navždy ukryl pred ľudskými pohľadmi.
Ale nikto nepoznal pravdu.
Služobníctvo sa bálo čo i len pozrieť smerom k princeznej. Keď prechádzala palácovými chodbami, všetci okamžite stíchli. Dievča takmer nikdy neprehovorilo, zriedka vychádzalo do záhrady a vždy sa držalo bokom od ostatných. Iba občas neskoro večer služobníctvo počulo zvuk starého klavíra v prázdnej sále paláca, kde osamelo a potichu hrávala.
S pribúdajúcimi rokmi sa strach okolo nej stále zväčšoval.
NIEKOĽKOKRÁT SA DVORANIA POKÚSILI ODKRYŤ PRAVDU. JEDEN Z KOVÁČOV SA POKÚŠAL VYROBIŤ KÓPIU KĽÚČA, KEĎ KRÁĽ SPAL, ALE NA DRUHÉ RÁNO BOL VYHNANÝ Z KRÁĽOVSTVA. MLADÁ SLÚŽKA SA POKÚSILA NAHLIADNUŤ POD PRILBU V NOCI, KEĎ PRINCEZNÁ ZASPALA PRI KOZUBE, NO O DEŇ NESKÔR DIEVČA ZMIZLO Z PALÁCA BEZ STOPY. PO TEJTO UDALOSTI SA UŽ NIKTO VIAC NEODVÁŽIL RISKOVAŤ.
Kráľ neustále opakoval jednu vetu:
— Prilbu si zloží až v deň svojej svadby.
Ale roky plynuli a žiadny nápadník sa neobjavoval.
Žiadny princ si nechcel vziať dievča, ktorého tvár nikto nikdy nevidel. Mnohí sa obávali, že pod prilbou sa skrýva niečo obludné. Niektorí otvorene hovorili, že nemajú v úmysle spojiť svoj život s kliatbou.
Kráľ starol a bol čoraz zachmúrenejší. Vedel, že jedného dňa zomrie a jeho jediná dcéra zostane úplne sama.
Až jedného dňa prišiel do kráľovstva mladý princ Richard. Bol synom schudobneného panovníka a veľmi dobre chápal, že manželstvo s kráľovou dcérou môže navždy zmeniť jeho život. Mnohí ho považovali za blázna, keď oznámil, že je pripravený oženiť sa s dievčaťom v železnej prilbe.
V meste o tom ľudia diskutovali celé dni aj noci.
— ROBÍ TO IBA PRE TRÓN.
— Nie, on jednoducho chce spoznať pravdu.
— A čo ak sa pod prilbou skrýva netvor?
Napriek všetkému bol svadobný deň určený.
V deň obradu bola obrovská katedrála naplnená do posledného miesta. Pod vysokými kamennými klenbami horeli stovky sviec a pri červenom koberci stáli najbohatší a najvplyvnejší ľudia v celom kráľovstve. Všetci čakali iba na jeden okamih.
Keď sa dvere napokon otvorili, vo vnútri zavládlo také hlboké ticho, že bolo počuť praskanie horiacich sviec.
Sám kráľ viedol svoju dcéru k oltáru.
Mal na sebe ťažký tmavočervený plášť lemovaný kožušinou a princezná kráčala vedľa neho v prekrásnych bielych šatách vyšívaných striebornými vzormi. Ale jej hlavu stále zakrývala tá istá dreveno-železná prilba so zámkom, ktorú nosila celý život.
DOKONCA AJ PRINC VYZERAL NERVÓZNE. KEĎ DIEVČA PRIŠLO BLIŽŠIE, NIEKOĽKO SEKÚND NEDOKÁZAL ODTRHNÚŤ ZRAK OD ZVLÁŠTNEJ MASKY.
Kňaz trasúcim sa hlasom začal obrad a potom nastal okamih, na ktorý všetci čakali.
Kráľ pomaly vytiahol spod rúcha starý kľúč.
V katedrále sa okamžite ozval šum. Niektorí hostia sa dokonca zdvihli zo svojich miest, aby lepšie videli.
Ruky starého kráľa sa viditeľne triasli, keď vkladal kľúč do zámku. Ozvalo sa ťažké kovové cvaknutie.
Potom veľmi pomaly sňal prilbu z hlavy svojej dcéry.
A v tej istej chvíli celá katedrála stuhla. Niekto zadržal dych. Jedna zo žien pustila kalich na kamennú podlahu. Dokonca aj samotný princ od šoku ustúpil o krok dozadu.
Pretože pod prilbou sa nachádzalo… 😳😱
POD PRILBOU NEBOLI ŽIADNE DEFORMÁCIE, JAZVY ANI NIČ DESIVÉ.
Práve naopak.
Princezná bola neuveriteľne krásna. Taká krásna, že ľudia na ňu niekoľko sekúnd iba hľadeli v úplnom tichu, akoby nemohli uveriť vlastným očiam. Mala dlhé zlaté vlasy, veľmi svetlú pokožku a zvláštne, jasné oči, ktoré okamžite priťahovali pozornosť.
Ale hostí najviac nevystrašila jej krása. Na dievčinej tvári nebolo vidieť žiadne emócie. Pozerala sa na ľudí prázdnym a ľadovým pohľadom, akoby v nej počas všetkých tých rokov niečo zomrelo.
Princ sa na ňu pokúsil usmiať, ale dievča sa naňho ani nepozrelo.
Vtedy to jeden zo starých radcov nevydržal a potichu sa kráľa spýtal:
— Ale prečo… prečo ste takúto dcéru ukrývali celý život?
Starý kráľ dlho mlčal a potom odpovedal veľmi ticho:
— PRETOŽE SOM VIDEL, AKO SA MUŽI POZERALI NA JEJ MATKU. PRE JEJ KRÁSU VZPLANULI VOJNY, ZRADY A VRAŽDY. NECHCEL SOM ROVNAKÝ OSUD PRE SVOJU DCÉRU.
Po týchto slovách zrazu kľakol uprostred katedrály a rozplakal sa.
A princezná po prvý raz po mnohých rokoch prehovorila z vlastnej vôle. Pomaly sa pozrela na otca a potichu povedala:
— Neukryl si moju tvár… Ukryl si celý môj život.
Po týchto slovách sa otočila a osamelo opustila katedrálu, nechávajúc za sebou princa, hostí aj vlastného otca.
Hovorí sa, že o niekoľko dní neskôr navždy opustila palác. Jedni prisahali, že ju videli na ďalekom severe, iní tvrdili, že žila medzi obyčajnými ľuďmi pod falošným menom.
