Ten deň bol teplý a pokojný.
Deti sa hrali na brehu tichej rieky. Púšťali po vode malé loďky z kôry, hádzali kamienky do vody a smiali sa tak nahlas, že ozvena sa niesla celým lesom.
Zrazu si jedno z nich — Ilja, najzvedavejší z celej skupiny — všimlo niečo zvláštne.
Na piesku, takmer pri samotnej vode, ležalo hrubé lano. Jeden jeho koniec mizol pod kalnou hladinou rieky a druhý bol stočený na brehu.
— Pozrite! — zvolal Ilja. — A čo ak je tam dole nejaký poklad?
Ale jeho kamaráti sa hneď začali znepokojovať.
— Radšej sa toho nedotýkaj, možno je to len nejaký odpad… — povedal niekto neisto.
— Alebo pasca! — dodal iný chlapec.
Napriek strachu sa Ilja sklonil a chytil lano. Bolo mokré a ľadovo studené. Potiahol — a okamžite pocítil odpor. Na druhej strane sa určite nachádzalo niečo ťažké.
— Ťahám! — zakričal, no jeho kamaráti sa už stihli odsunúť o niekoľko krokov ďalej. Niekto sa nervózne zasmial, niekto iný zbledol.
— Poďme odtiaľto! — skríkol jeden z nich a ako prvý ušiel.
O chvíľu zostal Ilja pri rieke úplne sám. Srdce mu bilo ako šialené.
Potiahol ešte raz, tentoraz oveľa silnejšie. Lano pomaly povoľovalo, akoby sa po dne posúvalo niečo ťažké. Voda sa začala víriť a z hlbín sa začalo vynárať niečo desivé.
Ilja stuhol, ale lano nepustil. Ťahal ďalej, až napokon jasne uvidel to, čo vyplávalo na hladinu. 😱😱
Bolo to telo človeka. Voda mu stekala po tvári, oči mal zatvorené a oblečenie sa mu lepilo na kožu. Lano bolo omotané okolo jeho pása a na krku mal tmavé stopy po modrinách.
ILJA VYKRÍKOL OD HRÔZY. LANO SA MU VYŠMYKLO Z RÚK, CHLAPEC USTÚPIL O NIEKOĽKO KROKOV A ROZBEHOL SA SMEROM K DEDINE. DO OČÍ SA MU TLAČILI SLZY, DYCH SA MU TRHAL OD STRACHU, ALE ANI NA CHVÍĽU SA NEZASTAVIL.
Keď sa s ním dospelí vrátili k rieke, prúd už stihol zatlačiť telo bližšie k brehu. Neskôr sa ukázalo, že muž bol už vyše týždňa považovaný za nezvestného.
A toho lana — práve toho istého lana — sa už nikto nikdy neodvážil dotknúť. Dodnes leží na brehu a všetkým pripomína, že niekedy obyčajná zvedavosť dokáže odhaliť naozaj desivú pravdu.
