Rybár prišiel na breh skoro ráno, ako to robieval takmer každú sobotu. Obloha už bola jasná, no vo vzduchu bolo stále cítiť stopy včerajšej búrky. V noci tadiaľto prešla silná víchrica, vietor tlačil vlny priamo na pevninu a more vyplavilo na breh množstvo odpadu: kúsky dosiek, riasy, plastové fľaše a zhrdzavené úlomky kovu.
Muž kráčal pomaly po mokrom, rozbahnenom pobreží v gumových čižmách a rozhliadal sa po mieste, kde by si mohol pokojne rozložiť udicu. Rád chytal v tichu, preto si vždy vyberal opustené miesta.
Práve vtedy si všimol niečo zvláštne. Z hustého bahna trčal tenký kúsok kovového drôtu.
Najprv to chcel ignorovať. Po búrke sa také veci na brehu objavujú často. No niečo na tom drôte mu pripadalo znepokojujúce. Trčal takmer zvislo, akoby bol k niečomu pripevnený.
Muž pristúpil bližšie, zohol sa a pokúsil sa ho potiahnuť prstami.
Drôt sa ani nepohol.
Chytil ho teda oboma rukami a potiahol silnejšie. Zem okolo sa pohla, ale to, čo bolo pod ňou, akoby uviazlo hlboko v blate.
— ČO TAM MÔŽE BYŤ… — ZAMRMLAL SI POPOD NOS, SILNEJŠIE SA ZAPIERAJÚC NOHAMI V ŠMYKĽAVOM PODKLADE.
Potiahol ešte raz. Najprv opatrne, potom čoraz silnejšie. Blato akoby nechcelo vydať nález, nasávalo ho späť. Muž cítil, ako sa mu drôt zarezáva do dlaní cez rukavice. Niekoľkokrát mal chuť to vzdať, no zvedavosť bola silnejšia.
Šklbal ním do strán, ťahal krátkymi pohybmi, každú chvíľu sa zastavoval, aby sa nadýchol.
Napokon zem vydala tupý, lepkavý zvuk. Niečo ťažké sa začalo pomaly vynárať z blata.
Muž urobil posledné, silné trhnutie a nález konečne vyskočil na povrch. Ledva ho stihol zachytiť, aby nespadol späť do kaše.
Predmet mal zvláštny tvar.
Celý jeho povrch bol pokrytý hrubou vrstvou blata, takže sa nedalo rozoznať, čo to je. Bol zaoblený, miestami hranatý — a to v ňom vyvolalo nepríjemné predstavy.
Muž pocítil, ako mu po chrbte prebehol mráz.
— DÚFAM, ŽE TO NIE JE… — POMYSLEL SI A BEZ VÁHANIA SA S NÍM POHOL SMEROM K VODE.
Prišiel k brehu a začal opatrne zmývať blato. Vlny narážali do predmetu a on rukami zoškrabával lepkavú zem, snažiac sa pochopiť, čo vlastne vytiahol zo zeme. A keď konečne uvidel, čo to je, strnul od prekvapenia 😱😲
Najprv sa objavil hladký povrch. Potom obrys nosa. Následne pery. Muž strnul.
Ďalšia vrstva blata sa spláchla a z vody sa naňho pozrela známa tvár s kamennými kučerami.
Náhle sa vyrovnal a uprene sa zahľadel na nález. Bola to hlava sochy Alexandra Puškina.
Niekoľko sekúnd stál v tichu. Ešte pred chvíľou bol presvedčený, že z blata vytiahol niečo spojené so zločinom a v hlave už stihol zvažovať privolanie polície.
Teraz sa mu situácia zdala priam absurdná.
Zrejme niekto hodil do mora starú sochu a nočná búrka jednoducho vyplavila na breh hlavu známeho spisovateľa.
Čo by ste urobili na jeho mieste? Dajte vedieť v komentároch na Facebooku 👇
